Stopy prvého osídlenia siahajú až do 3. tisícročia p.n.l. Podľa legendy ho založil aténsky princ Androkolos, ktorý prišiel do Matej Ázie so svojou družinou, aby tu hľadal miesto, ktoré mu so slovami: “… tam, kde sa stretne ryba s diviakom, postavíš mesto …” určila veštiareň v Delfách. Raz večer si pri rieke na ohni opekali ulovené ryby, keď jedna spolu s horiacim drevom spadla do suchej trávy a blčiaci oheň vystrašil v hustine skrytého kanca. Aby princ veštbu naplnil, pustil sa hneď do práce, za čo sme mu dodnes vďační.

   Slovo Efezos znamená v preklade “Včelia kráľovna”. Včela bola božstvom a symbolom starých Efezanov. Gréci ju nazývali “Efezskou Artemis” a v polovici 6. storočia p.n.l. jej postavili veľkolepý chrám – Artemision, ktorý bol štyrikrát väčší ako Panteón v Aténach. Stavali ho 125 rokov a považuje sa za jeden zo siedmich divov sveta. S očakávaním som ho vyhľadala, ale žiaľ, na jeho mieste sa dnes týči k nebu už len jeden osamelý stĺp, na ktorom bez rešpektu k jeho slávnej minulosti hniezdi párik bocianich rodičov, s kŕdlikom večne hladných detí, klepotajúcich zobáčikmi. Artemidin prastarý kult lákal jej vyznávačov zoširoka-zďaleka a zabezpečoval tak mestu bohaté príjmy. V roku 356 istý Herostratos, aby jeho meno vošlo do dejín, chrám podpálil, ale podarilo sa mu to iba preto, lebo bohyňa Artemis bola práve vtedy v macedónskej kráľovskej rezidencii Pelle, aby tam ochraňovala malého princa, pri jeho príchode na svet. Keď tento o 22 rokov neskôr - už ako Alexander Veľký tiahol Áziou s cieľom dobyť svet, z vďaky daroval mestu slobodu a chcel sa podieľať aj na výstavbe zničeného chrámu. No múdri Efezania ho so slovami: “Nepatrí sa Bohovi, aby inému Bohovi staval chrám.” odmietli, čo sa im ohromne vyplatilo. Alexander ich oslobodil od platenia daní. Neskôr, po rozpade jeho ríše, za vlády Rimanov, sa Efez stal hlavným mestom bohatej provincie Asia, v ktorom rád hodoval vojvodca Lukullus, rečnil Cicero, obdivoval ho César. V Artemisione našli neskôr azyl jeho vrahovia Cassius a Brutus a navštívil ho aj Markus Antonius so svojou milenkou Kleopatrou.

   A o tom, že bolo čo obdivovať, sa môžete presvedčiť aj dnes pri pohľade na veľkolepé 145 metrov široké a 30 metrov vysoké divadlo s miestom pre 24 tisíc divákov, alebo krásnu Celsusovu knižnicu – postavenú na počesť rímskeho miestodržiteľa Juliusa Celsusa. K prístavu viedla Arkadiana, najprepychovejšia cesta vtedajšieho sveta, dlhá 530 a široká 11 metrov, vykladaná mramorom, večer slávnostne osvetlená svetlom fakiel. V stadione, postavenom za cisára Nera, bolo miesto pre 80 tisíc športových fanúšikov (pre porovnanie: Olympijský štadión v Mníchove má len 65 tisíc miest).

   Z Apoštolských skutkov sa dozvedáme, že v Efeze okolo roku 55 pôsobil apoštol Pavol. Tu napísal svoj prvý list Korinťanom. Jeho kázanie veľmi pobúrilo prívržencov Efezskej Artemis, ktorá svojimi početnými prsníkmi symbolizovala bohyňu Matku - darkyňu života. Tisíce sa ich zhromaždili v divadle, kde obvinili Pavla z urážky bohyne a nahlas skandovali “Veľká je Artemis Efezanov!”. Kresťanstvo však zapustilo v meste silné korene a v roku 431 sa tu konal tretí Ekumenický koncil, na ktorom Pannu Máriu vyhlásili za Matku Božiu. Ako vieme, zomierajúci Ježiš odovzdal svoju matku do opatery apoštola Jána. Tento odišiel do Malej Ázie, a hovorí sa, že ju zobral zo sebou. Dlho sa nevedelo, kde presne žila a zomrela. Až koncom 19. storočia sa Lazaristom zo Smyrny podarilo nájsť domček, postavený na základoch domu z 1. storočia. Mnísi ho hľadali podľa zápiskov stigmatizovanej nemeckej mníšky, Kataríny Emerichovej, ktorá vo svojích víziach opísala jeho presnú polohu, hoci dokazateľne nikdy v týchto miestach nebola. Domček, teraz už kaplnka, sa nachádza na vŕšku Aladag pri Seldzuku, schovaný v tieni vetiev starých platanov. Vy sa tiež môžete pridať k pútnikom z celého sveta, ktorí ho denne navštevujú. Aj moslimovia si hlboko uctievajú matku Proroka Isa – Ježiša. Panaya Kapulü, ako kaplnku volajú Turci, navštívil v roku 1967 pápež Pavol VI. a neskôr aj Ján Pavol II. Z mesta klaňajúceho sa bohyni – Matke, sa stalo mesto uctievajúce si Matku Božiu.

   Čas ale pracoval proti Efezu. Prístav, tak doležitý pre obchod, zaniesla naplavená zem, mesto spustošili Góti. V roku 1390 ho dobil sultán Beyazid Yildirim a jeho ruiny s konečnou platnosťou začlenil do Osmanskej ríše, v ktorej upadlo do zabudnutia.

(Od D. Práznovskej si môžete prečítať aj nasledujúce cestopisy:
Sýria - Damašek a Cesta k Araratu )