A teraz sa spolu prenesme do Orientu. Jeho čaro odjakživa lákalo cestovateľov a neodolala som mu ani ja. Na cestách po Blízkom Východe som navštívila pre nás Európanov niekoľko  nevšedných miest. Jedným z nich je hlavné mesto Sýrie - Damašek. Chcem Vám vo svojom rozprávaní priblížiť časť jeho bohatej histórie.

Žiadne iné ľudské sídlo na svete nie je ako Damašek, mesto pod vrchom Kassiun, obklopené zelenými záhradami oázy, ktoré je pokladané za najväčšiu a najúrodnejšiu záhradu Arábie. Už o vzniku jeho mena existuje niekoľko teórií. Jedna z nich hovori, ze Dimeshk znamená po aramejsky šumenie vody, iná teória zase odvodzuje jeho názov od slova Dam-Shak - "Krvavá jama, diera". Na vrchu Kassiun sa totiž odohrala prvá bratovražda v ľudských dejinách, lebo vraj práve tu zabil Kain - prvorodený syn Adama a Evy - zo závisti svojho mladšieho brata Ábela a jeho telo skrýval 40 dní v jednej z jeho jaskýň. Damask je jedným z najstarších nepretržite obývaných miest na Zemi. Legenda hovorí, že v dňoch potopy sa jediný Damašek, ako kvitnúci ostrov, vznášal na búrlivých vlnách vôd a takisto aj v deň posledného súdu bude ako jediný ušetrený...

Podľa ďalšej legendy na vrchu Kassiun uvidel svetlo sveta vizionár Abrahám, posledný odpočinok tu našiel Mojžiš a v jeho kotline sa ukrývali Jozef s Máriou a Ježišom, na úteku pred Herodesom.  Damašek vo svojích krvavých dejinách zažil mnohých cudzích vládcov, medzi nimi Asýrčanov, Babylončanov, Egypťanov, Chetitov, Peržanov, dobyl ho Alexander Veľký, obsadili ho Rimania a neskôr sa dostal pod vplyv Byzantskej ríše.

V roku 635 ho obklľúčili beduíni z horúcej púšte Arabského polostrova, bojujúci pod zelenou zástavou Islámu, vedení dvomi ctižiadostivými vojvodcami - Chalidom Ibn al Walidom a Abu Obeidom. Prvý z nich rozmiestnil svojích jazdcov pod múrmi mesta na východnej strane a druhý na západnej. Obyvatelia za jeho hradbami mali bohaté zásoby a nebáli sa ani dlhého obliehania. Veď Arabi nielenže nemali žiadne skúsenosti v dobýjaní miest, ale im aj chýbali potrebné zbrane a materiál. A navyše, dobyvateľov predchádzala dobrá povesť. Hovorilo sa o nich že sú spravodliví, k iným národom a náboženstvam tolerantní, sami prísne dodržiavajú svoje zákony a predovšetkým, že od podrobených vyberajú nízke dane. Byzantínci však boli neobľúbení, lebo gniavili mešťanov vysokými daňami, a tak sa s pribudajúcim časom, nálada v meste prikláňala na stranu Arabov.

Po šiestich mesiacoch mali beduíni dosť vyčkávania - medzičasom sa naučili robiť rebríky - a tak Chalid Ibn al Walid, ktorý túžil sá zožať slávu za dobytie mesta, vydal svojím vojakom rozkaz na útok. Obrancovia nemali veľku vôľu bojovať a dobyvateľom sa preto čoskoro podarilo preklenúť mestské múry. Na západnej strane mesta veliteľ Abu Obeida ešte stále váhal s útokom, až sami obrancovia donútili   byzantského veliteľa aj s biskupom, aby sa vzdali a otvorili brány. Abu Obeid tak vstúpil do mesta bez boja a bez ťažkostí sa so svojími bojovníkmi dostal až do jeho stredu, do Katedrály svätého Jána Krstiteľa. V tom istom čase - z východnej strany - dorazil do chrámu aj Chalid Ibn al Walid, čím vznikla neobyčajná situácia. Keďže východná časť mesta bola dobytá bojom, podľa vtedajšieho vojnového práva táto smela byť vyrabovaná, západná časť musela byť ušetrená. Pretože sa ale obaja velitelia stretli v strede katedrály, dohodli sa, že jej východná časť bude slúžiť moslimom ako mešita a západnú časť smú naďalej používať kresťania. Zabíjať a znásilňovať bolo prísne zakázané. Táto dohoda je dodnes vzorom islamskej tolerancie. Žiaľ, po smrti prvých 4 kalifov (kalif, navyšší islamský vodca, pozn. red.) - súčasníkov Proroka Mohameda, ktorí sa prísne riadili Koránom, nasledujúci kalifovia, ktorí za pomoci úplatkov a vrážd uchopili vládu v Medine, si už zákony vykladali po svojom.

Až do roku 705 sa príslušníci oboch náboženstiev modlili k Bohu svorne pod jednou strechou, kedy na rozkaz nového kalifa AI Walida kresťanov z katedrály vyhnali a tento ju, podľa slov arabského cestovateľa Ibn Dzubaira: "Začal rúcat vlastnými rukami, aby na jej mieste mohol postaviť mešitu. Kresťania sa bránili a ukázali mu list, v ktorom im predošlý kalif Omar, zaručoval ich práva. Na to im AI Walid ponúkol veľkú sumu peňazí, ktorú oni akceptovali".

Stavba mešity, ktorá sa po ňom volá Umajovska, pretože patril k Umajovskému klanu, trvala 10 rokov. Mesita má pôdorys 157 x 100m a stala sa jednou z najdôležitejších, najslávnejších a najkrajších pútnických miest islamskeho sveta. Archeológovia našli v jej priestoroch stopy osídlenia staré vyše šesť tisíc rokov. Hoci v priebehu svojej existencie 5-krát vyhorela, vždy ju znova vybudovali a jej nádherné farebné mozaiky, zobrazujúce fantastické krajinky, stromy, rastliny a rôzne budovy, ktoré mali vo veriacich vyvolávať predstavu raja, vždy zreštaurovali do pôvodnej podoby. Dodnes sa v nej nachádza bohato zdobená kaplnka so schránkou skrývajúcou hlavu svätého Jána Krstiteľa, ktorého po arabsky volajú Jahja ibn Zakarija. Je vždy obklopená modliacimi sa, lebo moslimovia veria, že on aj s Ježišom Kristom patria k prorokom, ktorí prišli pred Mohamedom zvestovať na Zem vôľu Božiu. Dokonca sú presvedčení, že v deň Posledného súdu príde Ježiš z neba na Zem práve po jednom z minaretov Umajovskej mešity.

Obyvatelia Damašeku dodnes veľmi ľutujú, že Mohammed odmietol vstúpiť do ich mesta, zároveň sú ale hrdí na legendu, ktorá hovorí, že keď sa Prorok z vrchola Kassiunu pozeral dole na krásne domy, mešity, kvitnúce záhrady, vlniacu sa rieku a palmové háje oázy, povedal: "Damašek je bez pochyby časťou raja a človeku je možné vstúpiť doň len raz, no môj čas ešte neprišiel...".