Pretože nikde inde v okolí, len v pôde Archy sa našli stopy po smole, asfalte a pemze, predpokladá sa, že jej steny boli touto zmesou omazané. Od jej objavu postihlo túto oblasť niekoľkokrát zemetrasenie, v dôsledku ktorého pôda okolo nej popraskala a Archa akoby povyrástla o niekoľko metrov. Dnes má kýl lode 10  stupňový sklon a smeruje na sever k Araratu, od ktorého je vzdialená asi 17 km. Nachádza sa neďaleko reťaze vrchov Akyayla, vo výške 2100 m a je asi 20 km vzdialená od Dogubeyazitu, posledného mestečka pred iránskou hranicou. Najbližšia dedinka sa volá po novom "Uzengili", ale až do nedávna sa volala "Mahšer - Deň posledného súdu". Že by to súviselo s minulými udalosťami?

   Od potopy uplynulo veľa času a my akoby sme sa odvtedy vôbec nepoučili. Devastujeme zem, vodu a vzduch, pripúšťame aby sa naďalej utláčali a likvidovali národy, nič nám nie je sväté, nič nám nie je dostatočnou výstrahou. Pre nás však neexistuje žiadna Archa a teda po nás iba potopa...?

   Južne od Araratu sa so svojími plochými, nízkymi domami krčí Dogubeyazit, mestečko staré iba niekoľko desaťročí. Pôvodné - Eskibeyazit, zrovnali so zemou v 1. svetovej vojne ustupujúci Rusi. Neďaleko od mesta, na brale s pravekou pevnosťou, v ktorej nechal Timur Lenk zomrieť zajatého sultána Beyazita I. po bitke pri Ankare (r. 1402), vidno zvetraný reliéf - svedectvo z čias Urartejskej ríše (9. stor. p.n.l.). A pred nimi sa vypína, ako z rozprávky z tisíc a jednej noci palác kurdského emíra - Izák Paša Saray. Emír neobmedzene vládol, vyberal clo od okolo putujúcich karaván, ale namiesto aby nazhromaždené bohatstvo odovzdával sultánovi, investoval ho do stavby paláca. Stavbu dokončili r.1784, ale zemetrasenie spôsobené výbuchom Araratu o 60 rokov neskôr, ho čiastočne poškodilo. Je postavený z pieskovca v kombinácii s čiernym bazaltom a bielym vápencom. Celý je akousi pôvabnou zmiešaninou rôznych štýlov a motívov. Gruzínskym a arménskym počínajúc, cez seldžucký a osmanský, s prvkami európskeho baroka a rokoka končiac. Ešte dnes jeho zachované ruiny okúzľujú návštevníkov.

   Prezrela som si školu, kuchyňu, hamám (tureckú saunu) aj emírovu toaletu, harem, mešitu. Vystúpila som na vrcholok minaretu a z výšky obdivovala skamenenú fantáziu nezávislého kurdského emíra s originálnym vkusom. Palác na konci sveta... Doma, pri poháriku čerstvého tureckého čaju, lebo pravý turecký čaj najlepšie chutí z malých sklenených pohárikov, si clivo spomínam na tunajšie západy slnka. Na posledné lúče, hladiace nedozernú náhornú plošinu predo mnou, na predĺžujúce sa tiene v ruinách starého Beyazitu, na nomádov zháňajúcich stáda. Stmieva sa tu rýchlo. Nikdy som nevidela takú nádhernú nočnú oblohu, s vysokým sýtomodrým nebom plných trblirtajúcich sa hviezd a žiarivým mesiacom, ako nad Araratom.

   Hoci do tejto časti Turecka cestuje málo turistov, mala som šťastie, pretože som tu stretla dokonca plný autobus českých turistov. Tomu sa povie náhoda! Raz som sa tak pridala k Francúzom. Pri obede sme sa zoznámili s tromi bratmi, z ktorých jeden sa práve na druhý deň ženil. Pri rozhovore nás pozvali na svadbu. Zvedaví na ich zvyky a tradície, sme pozvanie prijali. Bola to kurdská rodina, ale prezradili nám aj svoje arménske korene. Pri deportácii Arméncov, začiatkom 20. storočia, sa ich dedo, aby zachránil mladú Arménku pred hroziacou smrt'ou - s ňou oženil. Boli veľmi prekvapení keď zistili, že sme ešte všetci slobodní. V Turecku sa berú ľudia veľmi mladí, už 17 - 18-roční. Hneď teda začali kuť plány, že Jeana, jedného z francúzskych priateľov, oženia. Ten iba s úsmevom počúval, keď mu opisovali prednosti a kvality ich sestry, ale len čo prešli k tomu, čo všetko by od neho za dievčinu požadovali, smiech ho prešiel : 10 oviec, 10 kôz, 5 kráv, 2 kone a na dôvažok - jeden kalašnikov. A keby náhodou prišiel na myšllienku sestru vrátiť, nielenže o všetko príde, ale aj, a tu si jeden z nich významne potiahol prstom pod krkom - o hlavu! Asi sme pri tej predstave trochu pobledli, lebo sa bratia veselo rozosmiali a dodali, že dobytkom platia dnes za nevestu už len nomádi, oni sa uspokoja so zlatom! Samozrejme že žartovali. V skutočnosti nejde o kúpu, ale o svadobné dary mladoženícha (na ktoré mnohokrát šetrí celá rodina) a ktoré slúžia ako nevestina zábezpeka do budúcnosti. Napr. pri rozvode jej zostávajú.

   Svadobčania nás prijali medzi seba zvedavo, ale s úctou. Manželstvo sa uzavrelo najskôr v úrade, potom v dome ženícha, s imámom - moslimským duchovným. Nevestino panenstvo je v týchto končinách ešte vždy podmienkou. Ak muž zbaví dievča panenstva a potom sa s ňou neožení stáva sa, že ju niekto z jej príbuzných usmrtí, častokrát aj muža, aby očistil česť rodiny. Môže tak dôjsť k reťazi krvných pômst, ale našťastie len veľmi zriedkavo. Na svadbe sa nehostilo jedlom ako u nás, ale ponúkali sa sladkosti, nealkoholické nápoje a americké cigarety. Do tanca kurdské piesne radšej nehrali, aby nemali opletačky s políciou. Muži a ženy tancovali osobitne. Niektorí muži majú aj viacero žien, hoci zákonom je povolená iba jedna. Poznám muža, ktorý má dokonca tri ženy. Bola som tým najskôr pohoršená, ale keď som sa dozvedela prečo, pocítila som k nemu namiesto odporu rešpekt. Jeho starší brat sa zabil pri autonehode a zostala po ňom vdova s piatimi deťmi. Aby neboli bez ochrancu a živiteľa, oženil sa s ňou. Lenže bola už postaršia, nemohla mať deti. Našli mu teda neskôr druhú, mladšiu, ale ani tá mu neporodila potomka. Mohol ju vyhnať, ako to náboženstvo a tradícia dovoľuje, ale neurobil tak. Nikto by si ju už nezobral a jej rodine by bola iba na obtiaž. Oženil sa teda po tretí raz a konečne sa dočkal vytúženého syna. Chlapci sú vo všetkom uprednostňovaní a sú hrdosťou celej rodiny. Mnohí rodičia nezapisujú svojich novorodených synov do matriky hned', ale s dátumom o jeden - dva roky neskorším, aby chlapci mali čas vyspieť a zosilnieť, kým budú musieť narukovať. Vojenská služba je v Turecku tvrdá a vojaci zažijú veľa útrap. Nie Všetci sa vrátia domov živí. Podľa toho v ktorej provincii vojak slúži, podieľa sa aj na bojoch proti PKK a vtedy bojuje aj Kurd proti Kurdovi! Najčastejšie ich oženia ešte pred vojenčinou. Manželstvo z lásky je skôr výnimkou ako pravidlom! Ženícha alebo nevestu ešte stále vyberajú rodičia a veľmi často medzi vzdialenými príbuznými. Ale ani sobáš medzi blízkymi príbuznými nie je zriedkavosťou.

   Ráno po svadbe, keď sme sa prechádzali po vyčistených uliciach (každú noc odpracú všetky odpadky, mesto dôkladne pozametajú a ulice pokropia vodou) a pozorovali množstvo mĺkvych, snedých mužov nečinne postávajúcich v hlúčkoch, sa ma Francúzi spýtali: "Majú tu dnes sviatok? Prečo nikto nie je v práci?" - "Nie, dnes nie je sviatok. Muži ako vždy vyčkávajú, či sa nepritrafí nejaká robota, sú nezamestnaní." Priatelia si až vtedy všimli ich chudé tváre, chatrné, zaplátané oblečenie, gumové šlapky namiesto topánok, ich očividnú biedu. Je tu veľká úmrtnosť najmä detí a žien. Málokto si môže kúpiť lieky, keď je chorý. Lekárov a učiteľov je tu veľmi málo, nikto nechce ísť do kraja Pánu Bohu za chrbtom! Veľa mužov aj viackrát ovdovelo lebo im ženy zomreli vyčerpané podvýživou, mnohými pôrodmi, alebo priamo pri pôrode aj v dôsledku zlej hygieny, pretože rodia doma. Antikoncepciu poznajú, ale ju nemajú čím zaplatit'. Veľká časť obyvateľstva ešte stále nevie čítať a písať. Absolventi vysokých škôl sem odchádzajú z donútenia a všemožne sa tomu bránia, využívajúc "styky" a korupciu, aby sa čo najskôr mohli vrátiť do civilizácie.

   O Kurdoch sa nedá povedať, že by boli veľmi otvorení, alebo prístupní, ale za pochmúrnym pohľadom a skúsenosťami nadobudnutou nedôverčivosťou sa skrýva priateľské, pohostinné srdce. Tu skutočne platí: "Hosť do domu - Boh do domu!" Dajú Vám to posledné, aj keď im nič neostane! A preto je dobré byť skromným, ale štedrým hosťom. Ak im raz preukážete dobro, nikdy vám to nezabudnú. Aj ich psi sú takí. Jedna príhoda sa mi zvlášť vryla do pamäti: Na vŕšku nad Archou sedával jej strážca a keď na večer odchádzal domov, ostával tam jeho pes. Priviazaný na reťazi, na holej zemi, bez prístrešku, vo dne, v noci, v daždi, v slnku, vo vetre. Mal rôznofarebnú fl'akatú srsť, čo fľak, to iná dĺžka chlpov. S hrozivými tesákmi, vychudnutý na kosť, naháňal mi strach. Pes, akých je tu veľa. Raz som mu z opodiaľ hodila pri čaji ušetrené dve kocky cukru. Bleskurýchlo vyskočil, chňapol ich vo vzduchu a zuby mu zacvakli, až ma zamrazilo. O dva roky neskôr, keď som zase raz neodolala túžbe a vrátila sa k Araratu, pes tam ešte bol. Na pravé poludnie, sám.
Môj sprievodca ho dráždil a pes preto zúrivo štekal. "Prosím Ťa, nerob mu zle", zavolala som naňho. Pes stíchol, pootočil sa ku mne, radostne vrtiac chvostom. "Veď on ťa pozná", prekvapene sa ozval sprievodca. Vtedy som si spomenula na tie dve kocky cukru. Misku nemal, tak som mu na zem dala čo som mala, aby sa nažral a liala mu pomaly do tlamy vodu. Bolo mi ho veľmi ľúto. Dnes je jeho miesto prázdne, už nestráži. Východná Anatólia je krásna krajina, ale život je tu ťažký, drsný, pre zvieratá, aj pre ľudí.