Pavel Gabriš: Výzva kňaza Jána Maliarika

   Až insitne pôsobia básne a piesne muža, ktorý pôsobil v prvej polovici 20.-ho storočia na Záhorí v mestečku Veľké Leváre. Ján Maliarik bol svojou dušou prostým dieťaťom, o čom svedčia aj jeho poviedky - a predsa bol mysliteľom, ktorého odkaz je neustálou výzvou aj pre súčasnosť. Nikdy sa netajil svojou láskou k slovenskému ľudu, z ktorého vzišiel. A súčasne prerastal ako ušľachtilý vinič výšku oporného stĺpa, dvíhal svoju dušu nahor, k Slnku - Najvyššiemu, ktorého vzýval v posvätnom nadšení ako ten, ktorý vie čo vie. Všetko v prírode sa mu totiž stávalo zrkadlom Bytosti, ktorá nielenže dala impulz pre vznik života, ale s ním vchádzala do čulého kontaktu - s túžbou primäť človečenstvo k duchovným výšinám a vnútornému rastu. Ako znalec sanskritu jednu zo svojich modlitieb k Slnku začína práve v tomto jazyku:

V Maliarikovej výzve svetu, ba možno aj sebe samotnému, sa skrýva poznanie mnohých svetových náboženských systémov. Aj v Modlitbe k Slnku-Pôvodcovi života, je azda ukrytý odraz starej egyptskej ódy na Slnko:

   Z naznačených aspektov je už jasné, že evanjelický kňaz Ján Maliarik vo svojom vývoji prešiel mnohými akoby stupňami. Od duchovného pastiera jednej konfesijnej skupiny k otvoreniu sa mnohým svetovým náboženstvám, najmä brahmanizmu a budhizmu. Od príslušníka slovenského národa k spolucíteniu doslova s celým ľudstvom a členmi všetkých národov Zeme. Od človeka k bytosti, ktorá cíti s každým živým tvorom a rastlinou.

   Znamením nízkych duší je, že milujú nízky život a koľkokrát aj to najposvätnejšie v jeho kal znižujú. A pokiaľ sa človek na nízkom stupni svojho duševného života nachádza, nie je schopný inak konať. Tme hovorí svetlo a svetlo za tmu pokladá. Znamením všetkých vysokých, vznešených duší je, že ony vždy vyššie a vyššie hľadajú. Ich cesta vedie nahor, ich snahy a túžby sú obrátené k oblastiam nadzmyslovým, ku krajinám duchovnej vlády, ku krajinám rôzneho krásna a všetkej ušľachtilosti, a to vždy   a ustavične vyššej a vyššej až po samotné nebo, kde trón dokonalosti stojí a žiarou svojou všetko osvecuje.
   Áno, sú krásne duše, sú ušľachtilé bytosti, ktorých oko sa zarmúti nad každou neprávosťou alebo i len neslušnosťou, a ktorých srdce sa pri každom aj tom najmenšom hriechu hlboko otrasie.
   Áno, sú ušľachtilí ľudia, takého jemného citu, takej nežnosti, takej duchovnej útlosti, ľudia takých vlastností, že by sa anjelom nebies vyrovnali a ťažké, príliš ťažké je im žitie na hrude zemskej.
   A takým byť: podobať sa anjelom nebies a vznášať sa vyššie k prameňu všetkého dobra, to sa nazýva: HĽADAŤ KRÁĽOVSTVO BOŽIE.

Dielom a životom slovenského kňaza a filozofa Jána Maliarika sa vinie úžasná túžba nielen ukázať človeku pravý zdroj poznania, ale pri ceste za hľadaním tohto zdroja rásť, a to najmä po stránke moralnej. Jeho prednášky aj na tútú tému počúvali ľudia v Rakúsku, Čechách, ale aj napríklad v Poľsku. Zachoval sa text prednášky z 11. novembra 1934, ktorú autor pripravil na VI. medzinárodný kongres pre morálnu výchovu v Krakove. Niektoré časti sú pozoruhodné aj koncom 20. storočia.

   Výchova zásadne je: z mikroskopických zjavov tvoriť a vytvoriť makroskopické existencie, makroskopické bytosti až po Bytosti s veľkým začiatočným písmenom. Ako povedal Kristus: Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec. Teda: z "malých" vypestovať-vytvoriť Veľkých! Zo "slabých" vypestovať-vytvoriť Silných! Z "hrubých" vypestovať-vytvoriť Jemných! Zo sebcov-egoistov vytvoriť altruistov, čo znamená: v sebaobetovaní veľkých Mužov!! Z nevedomcov-slepcov-úbožiakov vypestovať-vytvoriť Osvietencov!

Morálke-mravnosti sa Ján Maliarik venoval aj v diele Sväté základy Celozemského univerzálneho štátu. V zložitom členení na rôzne stupne podáva sedem očisťujúcich požiadaviek mravnosti, ktorých úlohou je: oslobodiť ľudskú myseľ, dušu od tých najhrubších hriechov. Ktoré sú to požiadavky?

Po prvé: vegetarizmus, to je úplné zdržiavanie sa mäsitej potravy vo forme akejkoľvek, hlavne preto, že žijúci-cítiaci život nesmie byť poškodzovaný, nesmie sa s ním kruto zaobchádzať, a v žiadnom prípade nesmie byť marený a ničený! ... Tak to žiada a prikazuje ďalekovidiaca (zákon kauzálnosti a jeho pôsobenie poznajúca) MÚDROSŤ a široko-ďaleko veľkodušne cítiaca LÁSKA. Jemnocitný koná jemnocitne. A o to ide: Aby bol človek nežný, dobrotivý, jemnocitný, milosrdný! ... Kto miluje, nehreší! Kto miluje, naplnil Zákon ... a všetky požiadavky Dobra. Kto nemiluje, podlieha Zákonu, a to v takej miere, v akej nemiluje... Láska je viac, je ďaleko viac ako spravodlivosť.

   Vo štvrtej časti svojich svätých základov hovorí Ján Maliarik o úprave pohlavného života. V časti piatej jednoznačne prikazuje: Kradnúť nie je v žiadnej, ani v najhrubšej, ani v jemnejšej, obchodnej - a tak ďalej - forme dovolené! Lebo:

   Život v celom Kozme je tak upravený, že čestný muž VŽDY bude mať to čo potrebuje. Býva VŽDY Veľkým Otcovsko-Materinským Životom Otcovsko-Materinsky zaopatrený.  ... Zlodeja trestá jeho vlastná zlodejská vrodenosť sama - tak jako každý iný hriech páchateľa svojho - matematicky presne, prísne a spravodlivo. No vždy dobrotivo-účelne...

   V jednej svojej duchovnej meditácii Ján Maliarik približuje vývoj od nižších sfér života ľudí k vyšším. A práve morálna úroveň je podľa tohto muža kritériom duchovnej vyspelosti, aj keď je to proces bolestivý. Maliarik vraví, že: "postup morálnych ľudí k vyšším cieľom a oblastiam je citlivejší, a mnohými vnútornými ranami a bolesťami spojený s ťažkosťami poctivého pokánia. Ťažké morálne údery, poníženie za ponížením býva ich hojným duševným pokrmom. Až k zúfaniu. ... Týmito horami a vrchmi musí každý precestovať, kto chce opustiť zem a do krajín duchovných sa dostať!".

Vznešený duch sa môže prejavovať iba vznešeným umením - vznešenou tvorivou činnosťou, ktorej základom je MORÁLNA VÝCHOVA...

   Ján Maliarik ako človek, ktorý sa naplno odovzdal myšlienke lásky a božskej pravdy, mal všetky predpoklady pre to, aby sa stal veľkým duchom ľudského pokolenia. Ak by sa bol narodil ako Angličan, Francúz či Američan, jeho tvorivými myšlienkami by sa v súčasnosti nechali inšpirovať mnohí. Jeho systém - aj keď v mnohom ohľade silne utopický - jednotného a jedného spravodlivého štátu - si zaslúži prinajmenšom pozornosť súčasného filozofa, teológa, ale aj politológa či historika. Sám vedel, že ho vyhlasujú za "fantastu". Posúďte však mieru reálnosti jeho videnia sveta, ako ju Maliarik podáva v III. svätej zásade nedatovaného spisu:

   Musíme tu zápasiť s dvoma veľkými ťažkosťami:
Jedna veľká ťažkosť spočíva v tom, že historicky známe vedúce centrá sú buď silne ponorené v omyle (sú obmedzení krátkozrakí fanatici), alebo sú priamo p o d v o d n í c i. Druhá veľká ťažkosť je v tom, že masy sú nevyvinuté, nevedomé, obmedzené, slepé a nízke... Zvrchovane dôležitá otázka: Koho je TU treba skôr obviniť a žalovať: falošné, zlé vedúce centrá, alebo mýliace sa, nevedomé a nízke ľudské masy? Moja odpoveď znie krátko, ale určite: Falošné, zlé centrá, ktoré sa zmocnili vedenia nad masami! Ako sú masy vedené, také sú! Ak sú masy nedobré, vedúci-vodcovia-vychovávatelia sú tým vinní! Preto treba masám mnohé prepáčiť! Nie však falošným - zlým vedúcim centrám!
   Týmto je veľmi dobre zdôvodnená spravnosť prvej svätej zásady: "Predovšetkým musí byť zriadené OTCOVSKÉ CENTRUM BOŽSKEJ autority!" ... Na falošných zásadách sa nedá nič dobré a požehnané vybudovať. Preč s falošnými zásadami! Stvorte dobré zásady a všetko pôjde dobre! Ale ak sú vedúci - vodcovia - vychovávatelia príliš hrabiví, panovační, nesvedomito pyšní na to, aby sa nechali napomínať, a ak sú masy príliš necitlivé na to, aby poznali DOBRÉ CENTRUM a usilovali sa preň rozhodnúť - potom je katastrofa svätou matematickou nutnosťou!!
   Iba  Božsky vznešenému OTCOVSKÉMU CENTRU patrí najvyššia úcta a najoddanejšia láskyplná poslušnosť! Nie inak sa dajú odstrániť veľké svetové ťažkosti, pod ktorých tlakom ľudstvo toľko trpí a vzdychá, iba:
Po prvé, najpravdivejšou, najvrelšou, najskutočnejšou OTCOVSKOU LÁSKOU ZHORA smerom dolu, a po druhé najpravdivejším, najvrelejším, najopravdivejším UCTIEVANÍM, HLBOKOU ÚCTOU a najoddanejšou LÁSKYPLNOU POSLUŠNOSŤOU zdola NAHOR!
Iba skutočná OTCOVSKY LÁSKYPLNÁ MÚDROSŤ môže dokázať to správne! A iba takú OTCOVSKY LÁSKYPLNÚ MÚDROSŤ  je možné bezpodmienečne nasledovať a poslúchať!! Všetky ostatné reformátorské pokusy, výnosy zákonov a námahy sú bezcenné. Nevedú k ničomu!

  Čo motivovalo vidieckeho kňaza Jána Maliarika (čerpal okrem iného aj z filozofického odkazu Jána Amosa Komenského a jeho Labyrintu sveta a raja srdca) k tomu, aby na pôde slovenskej predostrel svoju víziu sveta zbaveného nespravodlivosti, krivdy, nelásky, založeného na ideáloch kresťanstva, židovstva, ale aj východných kultúr? Výzva, datovaná niekedy koncom dvadsiatych rokov tohto storočia slovenskému národu, to jasne naznačuje.

Vyznanie lásky kňaza Jána Maliarika svojmu slovenskému národu nie je lacným gestom bez poznania aj kritických hlasov. Už 28. októbra 1929 v liste indickému kráľovi Mahendrovi Pratapovi Rádžímu Maliarik píše:

  Môj milý slovenský národ sa ku mne chová takf nechápavo, tu a tam dokonca tak nepekne, medzi mnou a slovenskou inteligenciou sa odkrýva taká priepasť, a bolo mi spôsobené toľko bolesti, že je potrebná veľmi veľká svedomitosť Lásky k Pravde a objektívnosti k tomu, aby som aj tak tento národ vyhlasoval za najnevinnejší...

   Slovenský filozof a kňaz Ján Maliarik je výzvou. Pre nás, pre ďalšie generácie. Vyzýva zastať. Zhodnotiť svoj vývoj národný i osobný. On sám na svojej ceste dokázal byť deťom dieťaťom, roľníkovi roľníkom, príslušníkovi inteligencie partnerom.  Našu reláciu sme začínali prostou básňou vyznania slovenskej zemi. Skončíme inak: úryvkom z meditácieJána Maliarika. Azda aspoň čiastočne doplní to, čo sme v krátkej polhodinke nemohli vyčerpať: pohľad na silu ducha muža, napojeného na pravý zdroj poznania, že všetko, čo má v živote zmysel, je jedine láska.

Pozývame Vás do kruhu priateľov Jána Maliarika