V histórii indickej mysle si Vedánta uchovávala centrálnu pozíciu v priebehu mnohých tisícročí, niekedy v prejavenej forme, inokedy skryto v ústraní. Vedánta je nielen určitá zavŕšená filozofická koncepcia - jej vnútornou podstatou je Myšlienka Jednoty a Syntézy, ktorá sa vinie cez tisícročia ľudskej histórie, prijímajúc rôzne formy a podoby. Táto myšlienka tvorí základ každého náboženstva, viery, i každého duchovného poznania.

Lenže ako rozoznať za rôznorodosťou sveta pôvodnú podstatu, z ktorej všetko vychádza a do ktorej sa všetko navracia - jednotnú syntézu? Ako si uvedomiť svoju vlastnú jednotu so všetkým žijúcim, s vesmírom, s Bohom?

Poznanie je Boh - tvrdia sväté indické spisy. Ale táto pravda pre nás zatiaľ nemá konkrétnu realitu, je abstraktnou pravdou. V čom spočíva Poznanie? Nie je to informácia, alebo súbor vedomostí, ale určitý stav Bytia, prežívanie Jednoty. Z indického hľadiska poznanie musí zmeniť charakter človeka. Vedomosti musia byť odzrkadlené v tom, čím je človek sám. Skutočné poznanie sa nestotožňuje s akademickým vzdelaním. Rozum človeka môže byť napĺnený rôznorodými znalosťami z najrozmanitejších zdrojov, ale toto "poznanie" človek nesie ako obrovskú záťaž. Indovia porovnávajú takého človeka s ťažným zvieraťom, ktoré nesie na chrbte ťažký kus cukru, ale nemôže ho ani len ochutnať. Preto indickí proroci od nepamäti kládli dôraz na "bytie". "Poznať, znamená Byť" - bolo ich heslom.

Účelom poznania je osvietiť človeka. Ale čo je osvietenie? Je to sila duchovného zraku - rozlišovania dobra od zla, skutočnosti od iluzórnosti, radosti od smútku a taktiež správne konanie v súlade s týmto rozlišovaním. Ale také "bytie" si vyžaduje celoživotné úsilie, vôľu a sily vedomia a mysle. Budha vravel, že skutočným víťazom je ten, kto víťazí nad sebou samým.

Najvyššie Poznanie je najvyššie Bytie. Je to Jednota všetkého - neoddeliteľné spojenie človeka, prírody a vesmíru. Je to Jednota Všadeprítomného a všemohúceho Boha.

"Bhagavadgíta", alebo ako ju volajú "Biblia hinduizmu", je jednou z najposvätnejších kníh Východu, v ktorej sú sústredené hlavné idey tradičnej hinduistickej filozofie. Presný dátum jej vzniku nie je známy, predpokladá sa, že v tej forme, ako ju poznáme, bola zapísaná približne v 5. - 3. storočí p. n. l. Bhagavadgíta je časťou šiestej knihy Mahábháraty. Nie je náhodné, že sa k nej obracajú skoro všetky indické vieroučenia, aby

v nej našli potvrdenie pre svoje postuláty. Lebo "Božia Pieseň" je prejavom tej myšlienky Jednoty a Syntézy, ktorá nedrobí svet, ale naopak, zjednocuje ho v sebe.

"Ten, kto Mňa vo všetkom, a všetko vo Mne vidí, toho Ja nestratím a ani on nestratí Mňa."

(Bhagavadgíta, 6-30)

Jedna z najhlavnejších čŕt Bhagavadgíty (B-G.) je hlásanie náboženskej jednoty a univerzálnosti a obdivuhodná znášanlivosť rôznych spôsobov uctievania Boha, ako aj výberu samotných objektov takého uctievania.

"Akou cestou sa ku Mne približuje človek,
na nej ho Ja vítam a odmeňujem podľa zásluh.
Rôznymi chodníkmi sa ľudia uberajú,
ale všetci, ó Pártha, idú po Mojej ceste".

(Bhagavadgíta 4-11)

Skutočnosť sa prejavuje v styku so zmyslovými orgánmi, rozumom a vedomím. Človek chápe Bytie podľa úrovne svojho vedomia. Všetky bytosti sa v skutočnosti nachádzajú vo svete jediného Boha a uctievajú si Jeho Jediného, ale ich predstavy a váIklady o ňom sa nekonečne rôznia. B-G. to znázorňuje ako určitý systém stupňovaného poznania, či duchovného vzostupu. B-G. je naladená veľmi tolerantne k najrozličnejším kultom, ktoré mohli byť tak či onak zaradené do sféry danej tradície. V podstate nie je dôležitý ani druh kultu a jeho príslušné božstvo, ale samotné uznanie Najvyššej Autority a niektorých centrálnych pojmov, ako sú napríklad samsára, dharma, karma, mokša (kolobeh života; zákon; súhrn ľudských skutkov, určujúcich osud človeka; oslobodenie). Takto vytvorený a všeobecne uznávaný spoločný duchovný priestor umožňoval zlúčenie najrozmanitejších vierovyznaní a kultov, ktoré sa odlišovali nielen formami ale aj úrovňou a vyspelosťou.

Poznanie ako morálna úloha je v B-G. povýšené na stupeň všeľudského problému morálky, kedy tvrdí, že všeľudský Zákon je vyššia hodnota než osobná, individuálna existencia. Dosiahnutie poznania je možné len v najužšej spojitosti rozumového a morálnelho zdokonaľovania. Mnohostrannosť Zákona sa vysvetľuje v jeho prejave - večná Dharma (najvyšší zákon, duch náboženstva, zákon prírody, činnosti a života, svedomie, morálny zákon, etika, spravodlivosť), ktorá zostáva nemenná vo svojej podstate, pretvára sa do mnohých nariadení, zákonov a zvykov, ale všetky tieto formy vyjadrujú jeden nemenný princíp morálky. Preto ten, kto túži po poznaní, musí si uvedomiť svoju individuálnu cestu, svoju spoločenskú povinnosť (Svadharma) a snažiť sa ju realizovať.

B-G. sa začína ukážkou podobnej situácie: kráľovič Ardžuna bol od malička vychovávaný a učený pre dharmu bojovníka a panovníka a s radosťou sa zdokonaľoval v tomto umení, lebo si plne uvedomoval svoju povinnosť byť vládcom a bojovníkom. Ale nadchádzajúca, hoci spravodlivá vojna, si vyžadovala bojovať proti jeho príbuzným, čo sa mu nesmierne priečilo a zastrašovalo ho. V tejto situácii by Ardžuna uprednostnil vzdať sa úlohy vojvodcu a stať sa pustovníkom, žobrajúcim o almužnu, než viesť krvavý boj. Lenže nič dobrého nečaká človeka, ktorý svojvoľne mení svoju "svadharmu", vraví B-G., či už zo strachu alebo nenávisti. Váhanie rozumu vyplýva zo slabosti a kazí človeka morálne čoraz viac. Naproti tomu húževnatosť a vytrvalosť spevňujú človeka a budujú pevný charakter. Človek môže dosiahnúť skvelé výsledky len nepoddajnou oddanosťou svojej povinnosti. Zmenou svojej dhharmy by navždy stratil svoju prevahu. Aj keby zo všetkých síl viedol ťažký život pustovníka, jeho svedomie by zostávalo zatemnené a to je horšie ako smrť.

(Bhagavadgíta, 3-35)

Okrem toho Boh Krišna pripomína, že ľudské telá sú len dočasné, za nimi sa nachádza Jediný, Večný, ktorého sa netýkajú žiadne fyzické zmeny. Telá prichádzajú, menia sa a odchádzajú (B-G., 2:12-13), nie avšak Átman (Duch, ľudské a svetové "Ja"), ktorý pretrváva večne, nemenný a nesmrteľný. ("Večne" – neznamená v časovom rozmedzí, teda v minulosti, prítomnosti, budúcnosti, ale – vždy – čo znamená mimo času. Kategórie času a priestoru sú kategórie ľudského vedomia, nie Reality, ktorá je zbavená takých delení a hraníc.)

Naše telá neexistovali v dávnej minulosti, nebudú ani v ďalekej budúcnosti. Hoci teraz sú, ich existencia je rovnocenná nebytiu (abhávam). To, čo sa zdá byť skutočným teraz, je len modifikáciou prvotných elementov a preto neexistuje v Realite. Skutočné Bytie (bháva) obsahuje iba Átman – čisté vedomie alebo ľudský Duch, totožný s Vesmírnym Duchom (Bohom-Brahmanom). Átman je nedotknuteľný časom, priestorom, či kauzalitou, nevplývajú naňho stavy vedomia, ako sú bdenie, snenie a hlboký spánok a taktiež sa naňho nevzťahujú žiadne modifikácie, ktoré sú charakteristiky fenomenálnych javov. On je vždy sám o sebe – Samojediný a Večný.

Aby človek dospel k uvedomeniu si Átmana, je potrebné vynaložiť všetko duchovné úsilie. Hlavnou podmienkou duchovného vzostupu je vyrovnanosť, ktorá sa dosahuje (okrem rozumového pochopenia podstaty skutočnosti a neskutočnosti) nezištnou činnosťou - odmietnutím plodov práce. Nie činnosť sama o sebe, ale pripútanie sa k jej následkom - "plodom" vytvára karmické uzly a udržuje "Ja" v samsáre narodení a smrti. (Samsára - prerod, svet, vesmír, kolobeh života). Preto B-G. neustále zdôrazňuje, že len tá činnosť vedie k vyslobodeniu, ktorá sa neusiluje o využitie plodov. Najvyšším príkladom je Boh - Bhagavan, ktorý nemá čo hľadať, po čom túžiť, lebo sám je všetkým. Napriek tomu prebýva v neustálej činnosti, ktorá je zárukou existencie života.

(Bhagavadgíta, 3-24)

Poznanie, zdôrazňuje B-G.,nemôže byť jednostranným teoretickým výsledkom, ale súhrnnýmn poznaním´jednoty protikladných javov hmotného sveta za jeho zdanlivou rôznorodosťou. Je to uvedomenie si vnútornej podstaty javov (ktorá sa nachádza mimo dosahu slov a myšlienok) vo vyššom stave vedomia, kedy sa "Ja" človeka odpútava od fenomenálneho hmotného sveta a postihuje Bytie v jeho jednote a plnosti a uvedomuje si, že on sám (Átmán) je Bytie – Boh. Cieľ poznania je jasný, lenže cesta k nemu je nesmierne zložitá, a preto:

(Bhagavadgíta, 7-3)

Tu si treba uvedomiť jeden veľmi dôležitý detail – Bhagavadgíta a hinduistická tradícia rozlišuje dva stavy Boha Brahmana – Saguna a Nirguna Brahmana.

(Bhagavadgíta, 9-19)

Íšvara sa prejavuje vo vesmíre v rozmanitých podobách. V podobe Slnka dáva teplo, v závislosti od skutkov – karmy vystupuje ako zdanlivá nesmrteľnosť Božstiev a ako zdanlivá smrť ľudských bytostí. V tomto stave sa v ňom stretávajú všetky protiklady a konflikty. Vo svojom prejavenom stave Boh je bytie Vesmíru v podobe variácií troch základných gún.

(Guna – kvalita, existujú tri počiatočné kvality, ktoré tvoria prirodzenosť všetkých vecí a činnosť prírody:

guna sattva – kvalita čistoty, jasnosti, ktorá zjasňuje a zdokonaľuje,

guna radžas – je kvalita energie, nabádajúca k činnosti a aktivite,

guna tamas – kvalita inercie, ktorá skrýva a zatemňuje pravdu.)

Vo svojom nehmotnom stave Boh Íšvara je skrytý, neprejavený, je to stav, kedy sa tri guny dostávajú do vzájomnej rovnováhy, a tám ich činnosť zaniká.

Obidva tieto stavy Íšvary sú dočasné (existujú len v rozmedzí konkrétnych podmienok priestoru – času - kauzality) a sú nápomocné pre ľudskú dušu (Dživátman) v prvom štádiu učenia a pripravujú ju k objasneniu ďalšieho stupňa poznania.

Nirguna Brahman:

Tu už neexistujú modifikácie žiadneho druhu. Nevzťahuje sa k Nemu ani prejavený – hmotný, ani neprejavený – mimohmotný stav. Je čistým Vedomím, bez začiatku a konca. Pokiaľ Božstvá majú relatívnu nesmrteľnosť, Nirguna Brahman je Absolútna nesmrteľnosť. Tento najvyšší stav sa dosahuje počas "Nirvikalpa samádhi", v ktorom sa úplne stráca akékoľvek vedomie rôznorodosti a odlišnosti medzi "Ja" a Brahmanom. Duša (Dživátman), intuitívne postihujúca tento stav, splýva s Realitou a nie je viac ovplyvňovaná relalívnym bytím, či nebytím, prejavenými alebo neprejavenými formami.

Boh Krišna vysvetľuje Ardžunovi:

(Bhagavadgíta, 13-12)

Hoci existuje rozdelenie na Saguna a Nirguna Brahmana, v skutočnosti je to Jednotná Podstata. Pokojná hladina oceánu sa môže rozbúriť a vzniknú vlny, ktoré sa zdvihnú, chvíľu pobudnú a potom znova splynú vo vodách oceánu. Avšak podstata oceánu i vytvorených vĺn je vždy stála. Takislo je to so Saguna a Nirguna Brahmanom. Nie je možné ani len pomyslieť a predstaviť si jedno bez druhého. Nirguna Brahman ako čisté Vedomie, Čistý Rozum, zostáva nepoznaný pre tých, klorí neočistili svoju myseľ do úplného konca - pokiaľ pretrvávajú najmenšie príznaky egoizmu. V podstate ten, kto postihuje Nirguna Brahmana, nevracia sa viac do fyzického tela, pretože ho k nemu neviažu žiadne pocity a teda pripútanosť akéhokoľvek druhu a jeho duch splýva, stáva sa jednotným s Vesmírnym Duchom (Paramátmanom). Avšak len najväčší svätí boli schopní dosiahnúť tento najvyšší stupeň Poznania. Najprv však človek v stave Samádhi dospieva k objasneniu podstaty Vesmíru – Saguna Brahmana, v ktorom pozná, že hoci rôznorodé formy hmotného sveta sa zdajú mať svoju vlastnú individualitu, v skutočnosti sú len časticami, elementami Vesmírneho bytia, lebo nič neexistuje mimo palety Boha

Íšvaru. Človek, ktorý dosahuje toto poznanie, aj keď sa vracia späť do fyzického sveta, navždy vidí seba, všetky bytosti a celý vesmír ako rôznorodé prejavy jedného Boha Íšvaru. A Íšvara, alebo Saguna Brahman je vo svojej podstate Nirguna Brahman – Večný, Nesmrteľný Brahman.

Z toho vyplýva, že džnána – poznanie - znamená uvedomenie si toho, že celý vesmír, viditeľný I neviditeľný, ktorý sa rozprestiera pred človekom je sám Boh, prijímajúci tieto nespočetné a rôznorodé formy.

Človek musí poznať Boha vo svojom srdci, vravi B-G. Kto Ho nepostrehol vo vnútri seba samého, nemôže nájsť Boha ani vo svete. Preto ten, kto vidí Boha v srdci, vidí Ho všade.

Aké sú cesty, vedúce k poznaniu Boha – Brahmana?

(Bhagavadgíta, 13.24-25)

Karma Joga, Radža, Bhakti, Džnána - všetky tieto štyri všeobecne uznané jógy ako cesty vedúce k poznaniu majú v B-G. rovnakú váhu a význam. Hociktorá z nich je postačujúca na dosiahnutie dokonalosti.

Karma Joga je cesta statočnej práce, skutkov a aktívneho konania, Radža Joga – cesta vnútorného zamyslenia, meditácie a využívania psychických síl, Bhakti Joga – zjednocuje živé bytosti láskou a oddanosťou, Džnána Joga - rozvíja rozumové, intelektuálne a intuitívne schopnosti.

Novodubá filozofia Vedánty je toho názoru, že najideálnejšou cestou pre súčasného človeka by malo byť spojenie všetkých jóg. Nová kozmická éra vyžaduje dokonalú jednotu a harmóniu všetkých vysokých kvalít človeka, aby sa podľa slov Bhagavadgíty, mohlo z ľudstva vyvinúť všemocné božstvo.

Každá zvolená a realizovaná cesta vedie k Bohu. Bhagavadgíta nevnucuje žiadne dogmy, neuprednostňuje jednu cestu pred druhou. Bhagavadgíta radí človeku neobmedzovať sa hranicami zákonov, obradov, dogiem, ale hľadať v samom sebe a nájsť svoju najprijateľnejšiu cestu, zodpovedajúcu jeho duchovnej podstate. Bhagavadgíta trvá iba na jednom: vnútornou hybnou silou musí byť "bhakti" (láska, oddanosť, harmonický súzvuk, úcta) - bez nej sú všetky ostatné formy bezmocné.

"Bhakti" je najtajomnejšie slovo Boha Krišnu. A Šankara, indický prorok, vraví, že bhakti jeintenzívne hľadanie skutočnej podstaty človeka. Bhakti nepotrebuje žiadne dogmy alebo zákony, lebo láska sama o sebe je najvyšším zákonom Vesmíru.