|
|
   |
| Staré Grécko nám dalo pojmy,
ktoré dodnes nedávajú mnohým spávať. V Bratislave len skončil Festival Ezoteriky a
už tu máme Ezoterickú fotografiu. Čo to ale je tá ezoterika? Grécky jazyk dodnes
hovorí o tom jasne: Je to hľadanie a nachádzanie vnútornej Zeme - domova našej duše,
vnútorného Ja. |
   |
Aký to má súvis s takou zdanlivou technickou disciplínou, akou je fotografia? Museli by sme o tom dlho hovoriť, ale skúsim to úplne jednoducho: Fotografujeme len to, čo vidíme. A vidíme to, čo už máme kdesi v duši. Dobrý fotograf stlačí spúšť vtedy, keď cíti, že to, čo vidí cez objektív, sa práve stotožnilo s niečím nevysloviteľným, čo má v duši. V Orfickej
tradícii starého Grécka sa objavili okolo r. 800 pr. n. l. tri božstvá: Chaos, Gaia a
Eros. Podobne ako je to v indickej mytológii i keď s inými postavami, spomenuté
tri božstvá sú tromi kozmickými princípmi. Chaos je princíp Neba, Gaia je
princíp Zeme a Eros je princíp Ducha. Tvorivé napätie medzi Nebom a Zemou je
rozhovorom medzi Dušou a Telom doplneným iskrivým vedomím Ducha. Počet listov na
strome, tvar snehovej vločky, tvar príbojovej vlny, odtlačok palca, letmý bozk
milencov, neopakovateľný východ slnka, všade je tvorivá nepravidelnosť a skrytý
rád - poriadok. A za všetkým vnímame rozhovor týchto troch božstiev. |
   |
| Všade je aj pôsobenie mužského a ženského princípu. Príroda ale nevyvyšuje mužský ani ženský princíp. Ak by príroda nasledovala človeka v jeho "mužskom" snažení, asi by sme nevychádzali z hrôzy. Každé ráno i večer by sme sledovali neúprosný kozmický boj Dňa s Nocou o vládu. Nič takého sa nedeje. Každý večer Deň s majestátnym pokojom odovzdáva vládu Noci a každé ráno zas ona Dňu. A tento majestát sa na Zemi odohráva nepretržite v každej sekunde už miliardy rokov. K plodom orfického stromu v súčasnej kultúre patrí aj fascinujúca hypotéza o Gai - živej planéte. Buďme všímaví k tichým hlasom a obrazom, ktoré nám predkladá ona, duchovia, božstvá, ctime a ochraňujme všetky živé bytosti ale i výtvory prírody, opať sa naučme radovať z každého okamžiku dňa.
Vnímavé oko, citlivé srdce, trpezlivosť a pohotovosť urobila z fotoaparátu Janka
Babiara magický prístroj, schopný zachytiť a ukázať veci a diania, ktoré bežne
nevnímame, nevidíme. Fantastické západy a východy slnka, ktoré narúšajú naše
bežné predstavy o tom, čo je hore a čo dole, čo má logiku a čo nie. Konštelácie
oblakov, pri ktorých aj najväčší pochybovačník pripúšťa akýsi vlastný,
inteligentný život toho, o čom sme sa učili, že je iba zhlukom vodných pár a
hračkou v rukách vetra. Ozaj, vietor, akoby sa občas ozaj iba hral, niekedy pre našu
radosť, inokedy, aby nám nahnal strach. |
    |
Nebo nad našimi hlavami sa v objektíve Janka Babiara stáva popísanými stránkami plnými dôležitých odkazov a správ, niektoré sa priam závratnou rýchlosťou píšu rovno pred našimi očami. Možno sme všetci akosi vnímavejší, alebo sa iba zdá, že tých správ a odkazov bolo na oblohe v posledných rokoch akosi viac a že ich stále pribúda? Nevieme tieto odkazy rozlúštiť, preto sme niekedy až ochotní pripúšťať zvesti o blížiacej sa globálnej katastrófe. K zvýšenej vnímavosti musíme teda pridať aj schopnosť tie správy, ktoré dostávame, aj rozlúštiť. A tie správy a odkazy nie sú len na oblohe ale i na zemi, všade. Zdvihneme kamienok a je na ňom postava, tvár, symbol, písmeno, znamenie. A tak je to i s každým okamihom dňa. |
    |
| Som rád, že sú medzi nami vnímaví pozorovatelia, akým je aj Janko Babiar, ktorí nás vedia krásnou formou upozorniť na hlboké skutočnosti, okolo ktorých chodíme úplne nevšímavo. Krása a kultivovanosť Babiarových obrazov nám dáva aj návod ako pozávať zložitosť diania, rozmery človeka, dych planéty a zároveň udržiava plamienok optimizmu pri pohľade na budúcnosť tejto planéty. Tak ako fotograf, treba sa občas zastaviť, stíšiť a hlasy a obrazy sa stanú jasnými a zrozumiteľnými.
|
| V Bratislave, sept. 1998 |
|
