Áno, priatelia, dostávame sa ku koreňu Trehorovej podstaty, aj keď táto cesta sľubuje ešte mnoho úskalí a prekvapení. No návod na jej preskúmanie máme už dnes k dispozícii, lebo hoc mysterióznym (Trehorovi vlastným) spôsobom, predsa len sa nám podarilo objaviť najrozsiahlejšie Trehorovo dielo, knihu D*A*F*IA.

Toto dielo, aj keď sa nám zatiaľ podarilo rozlúsknuť len jeho niektoré časti, potvrdzuje smerovanie Trehorovho úsilia v prácach o podstate vesmíru, organizácii hmoty a hmotného sveta a s ním aj rozsiahleho ľudského spoločenstva, jeho sociológie, spoločenskej organizácie a iných návodov pre blahobytný život, ako to sľubujú názvy jednotlivých kapitol, ktoré sme dešifrovali z obsahu knihy D*A*F*IA. Skôr, ako naplníme vaše očakávania a zvedavosť pri sprístupnení všetkých návodov, musíme trpezlivo pracovať ďalej, aby sa nám podarilo získavať postupne všetky informácie z tohto diela.

Dnes sme už schopní sprístupniť prvé hodnoty z knihy, ktoré sme takpovediac rozlúštili. Kniha sa čo do objemu nezdá byť rozsiahla, ide akoby o skratkovité vyjadrenia myšlienok, zatiaľ nevieme, či celých alebo iba čiastočných, teda niečo ako biblické žalmy. Dominantným znakom práce je ešte stále nie celkom jasná, ale veľmi výrazná až axiomatická variácia čísla 4. Samotná kniha D*A*F*IA je rozdelená do štyroch kníh, každá kniha obsahuje štyri kapitoly, pozostávajúce zo štyroch odsekoch. Kniha obsahuje ďalej úvod, kde sa spomína niekoľko viac alebo menej jasných proklamácií a záver, v ktorom je akoby vývojový diagram Slnečnej sústavy a niekoľko kresieb ďalšieho vesmíru. Pri bližšej analýze týchto kresieb sme však už dospeli k šokujúcim odhaleniam a preto sa budeme najprv zapodievať týmto materiálom.

Sú tu totiž akoby zobrazené viaceré varianty Slnečnej sústavy. Prvá kresba obsahuje Slnko a niekoľko obežníc, zhruba rovnakého tvaru, ale inak usporiadané, ako ich poznáme dnes. Na dráhe, kde sa teraz nachádza Merkúr, je ešte jedna s ním takmer zhodná planéta, a spolu vytvárajú akoby dvojicu, obiehajúcu okolo Slnka po rovnakej dráhe so vzájomnou polohou 180^o. Potom nasleduje osem ďalších planét, pomerne rovnakých, no asi dvakrát väčších ako prvé dve. Planéty síce obiehajú po rôznych dráhach, no ich rozptyl poskytuje obrazec, akoby tvorili vrcholy pravidelnejšieho osemuholníka. Aj keď ide o statický obrázok, pôsobí, akoby tento osemuholník rotoval okolo Slnka v nezmenenej konštelácii. Potvrdzuje to aj náznak eliptických dráh, ktoré sú pretiahnutejšie, ako tie, po ktorých sa nám známe planéty pohybujú dnes a naviac nezdá sa, žeby tvorili jednu rovinu. Pri vrcholoch - planétach sú zakreslené značky. Vnútorné dve planéty sú zhodne označené písmenom M. Na vonkajších vrcholoch môžeme rozpoznať písmená B, Z, V, T, P, CH, X a M.

Druhý obrázok zobrazuje ako by sa blížiacu druhú planetárnu sústavu, v ktorej dominuje veľké jadro a sústava obežníc, avšak ich celkový počet je šestnásť a pohybujú sa po štyroch systémoch dráh, teda v jednom systéme sa nachádzajú štyri obežnice.

Tretí obrázok naznačuje niečo, ako vzájomný kolaps týchto dvoch planetárnych sústav, pričom nedochádza k stretu jadier (sĺnk), ale k stretu druhého jadra s obežnicou (obežnicami?) prvej sústavy. Pritom je zakreslený postupný rozpad druhého jadra najprv na tvar ležiaceho snehuliaka a potom akoby presuny jednotlivých obežníc až do výsledného štvrtého obrázku.

Posledný obrázok poskytuje pohľad na slnečnú sústavu, tak ako ju poznáme dnes, teda v usporiadaní Slnka ako stálice a následného radu planét od Merkúra až po Pluto, pričom však posledné dve dráhy sú označené písmenkami X a B.

Pri pohľade na tieto obrázky istotne aj vás prepadne otázka, aké divadlo nám poskytuje táto dokumentácia. Ide iba o obyčajný komiks, alebo historický záznam udalostí, tak ako sa udiali pred miliónmi, ba až miliardami rokov. Čiastočný výklad poskytujú drobné poznámky k obrázkom a celú schému môžeme rozlúštiť aj ako Trehorovu teóriu vzniku dnešnej Slnečnej sústavy, doplnenú o Trehorov poznatok na okraji schémy, kde je uvedené: Slnečná sústava = vesmírna zlúčenina. Vzhľadom na to, že celý text tejto teórie budeme musieť ešte rozšifrovať v niektorej z kapitol knihy D*A*F*IA, poskytujeme vám zatiaľ len jej voľný výklad (osobitne si všímajte aj pôsobenie magického čísla štyri, jeho násobkov a delencov):

Prvý obrázok je schémou pôvodnej Slnečnej sústavy, tak ako vznikla vo svojej izolovanej podobe v štruktúre jedno Slnko a desať planét. Počet planét vôbec nie je náhodný, naopak je usporiadaný do štruktúry dve plus osem, lepšie povedané dve plus štyri a štyri. Takýto model hmotnej sústavy nie je nič výnimočné v hmotnom svete vesmíru, naopak je to, dá sa povedať, takmer štandard. Niektoré vrcholy súhlasia s viacerými názvami a polohami súčasného stavu planét, M - Merkúr, V - Venuša, Z - Zem, M - Mars, P - Pluto. Keď sme hlbšie pátrali po názvoch ostatných symbolov, prišli sme k záveru, že CH môže značiť Charón, dnešný mesiac Pluta, ďalšie M môžeme prisúdiť nášmu Mesiacu. Nevysvetliteľné ostávajú iba písmenka B,T a X. Ako uvidíme ďalej, aj tu máme po ruke určité vysvetlenie. V dnešnej slnečnej sústave vieme o pásme asteroidov medzi Marsom a Jupiterom, ako aj o pravdepodobnosti ešte jednej planéty za planétou Pluto, ktorú sa doposiaľ nepodarilo objaviť. Značky B,T a X zrejme označujú tieto planéty, pričom Trehor pozná ich názvy, či už z minulosti, alebo z budúcnosti.

Ďalšie obrázky nám poskytujú záznam akejsi vesmírnej reakcie, pri ktorej došlo k stretu dvoch sústav a k vzniku dnešnej slnečnej sústavy už v zdeformovanej podobe. Výsledkom zrážky druhého jadra s jednou z planét pôvodnej sústavy (planéta T) vyvolal jednak narušenie rovnováhy pôvodnej Slnečnej sústavy a tiež rozpad jadra druhej sústavy na štyri časti. Potom nasledoval rozpad jeho planetárneho systému na štyri skupiny planét, ktoré sa postupne zgrupovali okolo nových jadier, pričom sa ich niekoľko rozpadlo tak, ako planéta, ktorá bola vystavená zrážke s jadrom druhej sústavy.

Pôvodná štruktúra desiatich planét okolo Slnka sa rozčlenila na dve časti, prvú tvoria štyri planéty Merkúr, Venuša, Zem, Mars a druhú skupinu štyri planéty Pluto s Charónom a dve nám ešte neznáme planéty B a X. Druhá skupina bola vymrštená ďaleko od vlastného Slnka. Deformácie spôsobili aj rozpad vnútorného dvojplanetárneho systému, tvoreného obežnicami M+M (podľa pôvodnej kresby). Zrejme tu ide o planéty Merkúr a Mesiac(!), ktoré pôvodne tvorili tieto vesmírne dvojičky. V momente zrážky bol Mesiac bližšie k miestu kontaktu, preto bol vymrštený zo svojej dráhy a skôr, ako sa rozbil, alebo odletel do vzdialenejšej skupiny Pluta, bol zachytený gravitáciou Zeme a utvoril jej trvalý satelit.

Z jadra druhej sústavy vznikli súčasne štyri nové planéty Jupiter, Saturn, Urán a Neptún, všetky dodnes s takmer identickou skladbou. Pôvodných šestnásť planét tejto sústavy v jadre s vlastným slnkom (dnešný Jupiter zbavený časti hmotnosti a preto sa už nejaví ako hviezda) sa rozdelilo na štyri skupiny planét, vlastne mesiacov, s priemerom väčším ako 1000 km. Avšak časť z nich sa roztrieštila pri zrážke a tak štyri veľké mesiace ostali iba Jupiteru a Uránu, Saturn ich má dva a Neptún iba jeden. Rozpadnuté zbytky tvoria rozsiahle prstence okolo všetkých štyroch planét. Dva väčšie kúsky s priemerom 16 a 28 km sa ušli aj Marsu a dodnes tvoria jeho obežnice.

Aj keď nám chýbajú bližšie podrobnosti k Trehorovej teórii slnečnej sústavy, veríme, že už v tejto forme vás zaujme a aj s vašou pomocou sa dopátrame k originálnej verzii, ktorú zatiaľ budeme dešifrovať v texte knihy D*A*F*IA. Súčasne sa otvárajú aj ďalšie otázky. Niesli pôvodné planéty slnečnej (alebo jupiterovej) sústavy život, ktorý na napokon skoncentroval len na Zemi? Alebo boli tieto udalosti iba príčinou, prečo vyhynuli dinosaury? Bola planéta T bájna Atlantída? Bol Jupiter slnkom alebo ho to ešte len čaká? Čo bolo vlastne skôr – slnko alebo planéty? Na týchto otázkach budeme musieť ešte dlhšie pracovať, no už teraz sa spoločne s vami tešíme na nové objavy z knihy D*A*F*IA, ktoré vám v blízkej budúcnosti čo najskôr a bezodkladne sprostredkujeme.

Peter Filo
správca Trehor klubu, kontakt: 0905 431 808